Repka je v poriadku, slovenská poľnohospodárska politika nie

Ján Pokrivčák pôsobí na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre a Dušan Drabik na Wageningen University v Holandsku

•Povinné kvóty na podiel biopalív vyvolali na Slovensku, ale aj v Maďarsku alebo Česku vznik biopalivovej vertikály od pestovateľov repky a kukurice cez spracovateľov, rafinérie až po čerpacie stanice.

•Slovensko má spolu s Českom najväčšie farmy v EÚ a veľké farmy idú dobre dokopy s obilninami a olejninami a všeobecne s intenzívnou produkciou, ktorá nie je vždy najbližšia prírode.

•Repka nie je problémom, je len syndrómom zlého nastavenia pomerov v našom poľnohospodárstve.

Na Slovensku v súčasnosti prebieha veľmi intenzívna diskusia o reformách poľnohospodárstva, v ktorej repka zohráva významnú úlohu.

Jej podiel na ornej pôde je u nás relatívne vysoký, v rámci EÚ sme na druhom mieste po Česku. Napríklad v roku 2018 sme repku pestovali na 11,4 percenta ornej pôdy, kým v rámci V4 to v tom istom roku bolo 7,6 až 16,5 percenta, v Nemecku 10,5 percenta a v Rakúsku 3,1 percenta.

Poľnohospodári sa sami rozhodujú, koľko hektárov repky osejú. Nenariaďuje im to Európska komisia, ba ani žiadna iná centrálna plánovacia komisia.

Repku si vyberajú vo väčšej miere preto, lebo z jej pestovania majú spravidla vyšší zisk na hektár ako z iných plodín, respektíve z chovu zvierat. Poľnohospodári totiž, tak ako väčšina podnikov, maximalizujú ekonomický zisk a to je pre naše hospodárstvo dobré.

Ako vznikla potreba biopalív

K výhodným ekonomickým podmienkam na pestovanie repky v nedávnych rokoch prispeli aj nariadenia EÚ. Na základe aj lobistických tlakov environmentalistov sa EÚ rozhodla implementovať politiky na zníženie spotreby fosílnych palív a ich nahradenie palivami z obnoviteľných zdrojov.

Biopalivá sa považovali za menej škodlivé pre klímu ako palivá vyrobené z ropy. Bionafta z repky je alternatívou k nafte podobne ako bioetanol z kukurice, pšenice alebo cukrovej trstiny k benzínu.

Výrobou a spotrebou biopalív v EÚ sa podľa návrhov Komisie schválených členskými štátmi a Európskym parlamentom mala znížiť aj naša strategická závislosť od dovozu ropy z Ruska a arabských štátov.

S cieľom zvýšenia podielu biopalív na celkovej spotrebe palív v pozemnej doprave sa zaviedli povinné minimálne primiešavacie podiely biopalív, dotovala sa výstavba závodov na výrobu bioetanolu a bionafty a poľnohospodárom sa poskytovala zvýšená podpora na komodity pre výrobu biopalív.

Na základe týchto politík EÚ sa na Slovensku, ale aj v Maďarsku alebo Česku vybudovala biopalivová vertikála zahŕňajúca pestovateľov repky a kukurice, spracovateľov, rafinérie a čerpacie stanice.

Problémy s biopalivami 

Neskôr sa ukázalo, že výroba biopalív nie je záchranou pre životné prostredie v takom rozsahu, ako sa predpokladalo. Na základe mnohých analýz sa prišlo na to, že výroba biopalív má svoje negatíva vo forme zvyšovania cien základných surovín (napr. kukurica, repka; to platí najmä pre poľnohospodárov, ktorí nakupujú kukuricu ako krmivo, a, samozrejme, pre spotrebiteľov potravín), resp. vo výrube dažďových pralesov v Indonézii a inde, čo následne vedie k zvýšenej produkcii CO2 a strate živočíšnych a rastlinných druhov.

Medzi pozitíva výroby biopalív možno zaradiť zlepšenie odbytu hlavných odvetví rastlinnej produkcie.

V súčasnosti sa na celom svete vrátane USA, Brazílie, Číny a EÚ investujú do výroby biopalív obrovské zdroje. Prudký nárast výroby etanolu v USA a ďalších krajinách spôsobil citeľný nárast cien obilnín okolo roku 2008 a neskôr v roku 2011.

Aj keď bohatá úroda kukurice a sóje v USA niekoľko rokov po sebe znížila ceny komodít, to neznamená, že spojitosť cien rastlinných komodít a cien biopalív pominula. V súčasnosti sa hľadajú technologické riešenia prechodu na biopalivá druhej generácie, ktoré by sa vyrábali z drevín, resp. odpadov, a na svoju produkciu by nevyužívali kvalitnú poľnohospodársku pôdu. Táto technológia je však ešte len v začiatkoch.

Je to iba rastlina

Produkcia repky má svoje výhody aj nevýhody. Toto však neplatí len pre repku, ale pre čokoľvek. Aj výroba automobilov škodí životnému prostrediu. Rovnako negatívne efekty vytvára aj produkcia mlieka či hovädzieho mäsa, ktorá, mimochodom, prispieva ku klimatickej zmene najviac zo všetkých poľnohospodárskych aktivít.

Ak chceme pomôcť prírode, asi by sme hlavne mali jesť menej steakov a jogurtov, ale chovateľov hovädzieho dobytka tým určite nepotešíme.

Tiež je dobré konzumovať menej cukru, ale to znamená pestovať menej cukrovej repy. A to už nehovoríme o pive alebo alkohole, ktoré sa vyrábajú z obilnín.

Inými slovami, repka je normálna poľnohospodárska komodita a poľnohospodári sami najlepšie vedia, aké má výhody alebo nevýhody. Z ekologického hľadiska ju všeobecne netreba zatracovať.

Pestovanie repky má len okrajový vplyv na pestovateľov ovocia a zeleniny. Ovocie a zelenina sa na Slovensku pestujú na približne 10- až 12-tisícoch hektároch, kým obilniny na 750-tisícoch hektároch a repka na 150-tisícoch. Zdvojnásobenie produkcie ovocia a zeleniny nepredstavuje pre produkciu obilnín a olejnín nijaký problém.

Foto - ministerstvo pôdohospodárstva 

Veľké lány sú problém, nie repka

Hlavným problémom s repkou aj obilninami je veľkostná štruktúra osiatych pozemkov – lánov. Podľa najnovšej štúdie Inštitútu environmentálnej politiky má Slovensko najväčšie lány v EÚ.

Viac ako 50 percent pozemkov je väčších ako 30 hektárov, čo je približne priemerná veľkosť farmy v západnej Európe. Veľké lány škodia biodiverzite, ale na druhej strane znižujú jednotkové náklady na produkciu obilnín a olejnín.

Skutoční poľnohospodári si uvedomujú, že remízky, stromoradia či pásy pre opeľovače majú význam pre poľnohospodársku produkciu. Väčšia biodiverzita totiž vedie k udržateľnej produkcii. Rozmanitejšia krajina lepšie zadržiava vodu v prírode, znižuje veternú aj vodnú eróziu a zlepšuje kvalitu pôdy.

Veľkosť lánov a zvýšenie biodiverzity sa dajú riešiť prostredníctvom národnej legislatívy, ale aj prostredníctvom spoločnej poľnohospodárskej politiky, ktorá má celý rad nástrojov na zvýšenie diverzity krajiny, a teda aj biodiverzity, treba ich len efektívne aplikovať.

EÚ je ochotná poľnohospodárov dotovať, aby pomohli biodiverzite, teda z hľadiska poľnohospodára by stromoradia alebo pásy pre opeľovače dokonca neznamenali ani pokles príjmov.

Problémom však môže byť využívanie techniky na menších lánoch, no hlavným nedostatkom sú majetkovo neusporiadané pozemky, ktoré brzdia nielen rast produktivity, ale v tomto prípade dokonca aj ochranu prírody. Na neusporiadaných pozemkoch sa totiž ťažko dá investovať do trvalých stromoradí.

Slovensko má spolu s Českom najväčšie farmy v EÚ. Viac ako 90 percent pôdy na Slovensku obrábajú farmy, ktoré sú 10- a viackrát väčšie ako bežné farmy v západných členských štátoch EÚ.

Veľké farmy idú dobre dokopy s obilninami a olejninami a všeobecne s intenzívnou produkciou, ktorá nie je vždy najbližšia prírode. Tu však treba zdôrazniť, že Slovensko zďaleka nemá najhoršie ekologické ukazovatele. Mnohé členské štáty prispievajú k zmene klímy, znečisteniu prírodných zdrojov alebo k strate biodiverzity oveľa viac ako Slovensko.

Nižšia dlhodobá intenzita slovenského poľnohospodárstva má teda aj environmentálne výhody. V priemere Slovensko nie je z hľadiska ochrany prírody na tom zle, ale existujú tu špecifické problémy, ktoré treba adresne riešiť.

Veľké farmy využívajú ekonómiu z rozsahu, ktorá sa dá najlepšie uplatniť v obilninách a olejninách, menej už v produkcii ovocia a zeleniny alebo v chove hovädzieho dobytka, kde je základom kvalitná pracovná sila, vzdelanie v odbore a dlhodobé skúsenosti.

Veľké farmy však dostávajú aj veľké priame platby, a preto sa nemusia hrnúť do produkcie s vyššou pridanou hodnotou. Priame platby v kombinácii s veľkou výmerou im vytvárajú veľmi dobrý biznismodel, ktorý im zabezpečuje solídnu návratnosť kapitálu. Cieľom priamych platieb však nie je podporovať bohatých investorov, ale podporiť pre nízke príjmy farmárov pôsobiacich a žijúcich na vidieku.

Paradoxne, zlepšenie rozdelenia príjmovej podpory smerom k malým a stredným farmám bude motivovať veľké farmy prejsť od jednoduchého modelu pestovania obilnín a olejnín k produkcii s vyššou pridanou hodnotou, keďže podmienkou navýšenia stropu na priame platby môžu byť osobné náklady, t. j. náklady na zamestnancov.

Kedy prestane byť repka nepriateľ

Platnosť toľko opakovaného argumentu mnohých lobistov, že bez veľkých poľnohospodárskych podnikov by bola ohrozená potravinová bezpečnosť na Slovensku, je prinajmenšom otázna. Stačí zájsť do Rakúska, Nemecka či Holandska, prípadne do Poľska a zistiť, či je pestrosť a dostupnosť potravín horšia ako u nás. Určite nie.

To však neznamená, že aj my na Slovensku budeme mať hneď zajtra rovnako efektívne rodinné farmy. Určite to bude trvať roky, kým rodinné farmy získajú dostatočný kapitál, optimalizujú si veľkosť farmy, ako aj všetky procesy na farme a zabezpečia si potrebný ľudský kapitál na efektívne podnikanie v poľnohospodárstve. Poľnohospodárska politika by s týmto však mala už teraz počítať.

Ak Slovensko vytvorí adresný systém rozdeľovania priamych podpôr v poľnohospodárstve, ktorý bude menej viazaný na pôdu a viac na prínosy pre rozvoj vidieka, a využije všetky existujúce nástroje spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ na ochranu prírody a biodiverzity, repka prestane byť nepriateľom slovenských daňových poplatníkov.

Čo však neznamená, že nastane podstatný pokles produkcie obilnín a olejnín, len sa to bude robiť prírode bližším spôsobom, ako to chce slovenská spoločnosť. Repka nie je problémom, je len syndrómom zlého nastavenia pomerov v našom poľnohospodárstve.